Slovensky

HOME Key Themes Speeches Recent Articles Online Archives Reviews Travelblogue Obituaries Selected Books: 1. The Sword 2. Jihad 3. Middle East Filmography Francais Deutsch Espanol Russkiy Nederlands Slovensky Polski Greek - Ellinika

Dr Trifkovic, zahranicno-politický editor amerického magazínu Chronicles, je autorom knihy o histórii a teológii islamu The Sword of the Prophet.

                                       

Impulz, Bratislava, 2/2006  http://www.impulzrevue.sk/article.php?111   

Ako porozumiet’ islamu

Ucenie, jeho odkaz a jeho vplyv na Európu

 

D

 
iagnostika príciny tohto problémy je kl’úcom k jeho riešeniu, a to pre lekárov, vedcov, vojakov i politikov. Na baktérie sa nedalo zaútocit’ skôr, nez Pasteur vysvetlil ich rolu pri prenose chorôb. Astronómovia museli pockat’, kým Koperník odhalí, ze Zem sa tocí okolo Slnka, a az potom získali dostatocne dlhú základn’u, ktorú mohli vyuzit’ na výpocet relatívnej vzdialenosti planét pomocou triangulácie. Vít’azstvo v studenej vojne bolo mozné len preto, lebo sa prijal predpoklad, ze komunizmus je vo svojej podstate zlý, a preto nelegitímny systém, ktorý si nezaslúzi existovat’.
Neexistuje síce jediná ohranicená prícina globálneho terorizmu, jednako je treba uvazovat’ o koren’och problému, ak chceme pochopit’ jeho hlavné príciny a vypracovat’ úcinnú obranu. V mnohých krajinách, ktoré si uvedomili, ze sú znacne ovplyvnené islamom, ako je Dánsko a Holandsko, sa uz touto otázkou zaoberajú. V stále globalizovanejšom svete sa tomuto vplyvu nevyhne ziadna cast’ Európy. Aj v Bratislave, Krakove ci Budapešti jedného dn’a budú cniet’ k oblohe minarety. Otázka nie je „ci“, ale „kedy“. Súcasný vzostup islamu ako viery, svetonázoru a programu politických akcií je javom, ktorý, pokial’ ide o jeho dynamiku, energiu a mozné dôsledky, nemozno porovnávat’ so ziadnou inou vierou ani ideológiou v dnešnom svete. Skôr nez dokázeme vymysliet’ primeranú reakciu, bude potrebná trvalá analýza. Úcelom tohto clánku je prispiet’ do diskusie, ktorá by mala zacat’ na Slovensku a v ostatných castiach Európy, ktoré ešte nie sú ovplyvnené; do diskusie o povahe, dejinách a ciel’och islamu ako ucenia a ako hnutia.
Táto diskusia je podstatná. Hlavná praktická otázka, ktorú treba vyriešit’, je jasná: sú propagátori násilia, ktorí sa nazývajú „moslimovia“, verní svojej viere, alebo nie? To, ze propagátori násilia sú medzi miliardou moslimov na svete menšinou, je nesporné. Otázka však je, ci po stránke ucenia a morálky patria k hlavnému prúdu svojej viery. Odpoved’ sa musí opierat’ o dejiny a dogmy islamu, nie o nejaký a priori sympatizujúci ci odsudzujúci predsudok. Preto treba preskúmat’ prvotné zdroje, aby sme zistili, ci nám posvätné texty islamu a dejiny stykov islamu s inými spolocnost’ami ako aj osobnost’ zakladatel’a islamu Mohameda poskytnú kl’úc k motívom, ambíciám a metódam moderných aktivistov.
Mohamedov odkaz – O Mohamedovom zivote sme informovaní najmä z moslimských zdrojov, ako je Korán, hadísy ci zaznamenané tradície (sunna) o tomto prorokovi a konsenzus islamských ucencov. Tieto zdroje poskytujú pohl’ad, ktorý nemusí byt’ historicky presný, no napriek tomu je vel’mi dôlezitý, pretoze ho povazujú za pravdivý všetci skutocní moslimovia a pouzíva sa ako písaná základn’a pre vieru a zákonodarstvo.
Mohamed sa narodil v Mekke okolo roku 570 po Kr. Mesto Mekka sa nachádza v kraji Hidzaz na západnom okraji vel’kej púšte, ktorá pokrýva väcšinu dnešnej Saudskej Arábie. Bol to drsný kraj, v ktorom clovek sotva dokázal prezit’ bez podpory širokej rodiny a kmen’a, ktorý bol základn’ou organizácie spolocnosti. Vysoko sa cenili muzské cnosti, odolnost’ a absencia prílišného súcitu. Morálka bola funkciou nevyhnutnosti a obycaje boli obmedzené horizontom kmen’a. Mekka bola miestom pohanských pútí, ktoré smerovali do chrámu Kaaba (kocka), v ktorom sa nachádzal uctievaný cierny kamen’. Tento kult, ako aj iné kulty, sa líšil od pohanských civilizácií okolo Stredozemného mora tým, ze Arabi nemali vyvinutú mytológiu. Dominantným bohom bol mesacný boh, ktorého titul bol al-ilah – hlavný boh. Castým pouzívaním sa tento titul skrátil na Alah. Tento titul zodpovedá babylonskému Baal, no tento slovný koren’ mozno nájst’ aj v iných semitských jazykoch.
Mekka lezí ned’aleko morského prístavu Jedda, priblizne na polceste medzi Jemenom a Sýriou. Vd’aka tejto polohe sa z nej postupne stalo významné obchodné stredisko, v ktorom sa stretali karavány z Indie a Perzie s karavánami zo západu. Do Mohamedovho kmen’a Kurajš patrilo mnoho úspešných obchodníkov, no jeho rod Hášimovcov bol chudobný. Chlapcovi uz v ranom veku zomreli rodicia. Vyrastal na sociálnom okraji spolocnosti, v ktorej bolo postavenie cloveka dané mocou a peniazmi. Neskoršia Mohamedova trpkost’ voci jeho rodnému mestu a jeho sociálnej a duchovnej štruktúre odrázala pocit bezmocnosti, ktorý prezíval ako nahnevaný a prehliadaný mladík.
Ked’ mal Mohamed 25 rokov, stretol bohatú vdovu Chadídzu, ktorá bola od neho o 15 rokov staršia. Zacal jej slúzit’ ako pohonic tiav. Coskoro sa stal jej partnerom a potom manzelom. Vd’aka svojmu obchodnému nadaniu zbohatol. Vzdelal sa ako samouk, vd’aka cestovaniu. Coskoro získal sebadôveru. Jeho pretrvávajúci odstup voci spolocnosti v Mekke a voci zivotu kmen’a Kurajš však podnietil aj rozvoj jeho kontemplatívnej stránky. Casto vychádzal na kopce v okolí Mekky, aby tam premýšl’al a osamote meditoval. Ked’ sa jedného dn’a vrátil zo svojho meditatívneho tranzu, zveril sa svojej zene s cudným zázitkom. Povedal, ze ho navštívila majestátna bytost’, v ktorej poznal anjela Gabriela, a prezradila mu proroctvo. Bolo to v roku 610 po Kr. Mohamed mal vtedy 40 rokov. „Si Bozím poslom,“ povedal mu. Táto „noc moci“ bola zaciatkom jeho kariéry Bozieho posla – proroka (rasul Allah).
Od roku 610 az do svojej smrti coraz castejšie mával „zjavenia“, cize slovné správy, o ktorých veril, ze pochádzajú priamo od Alaha. Niektoré si Mohamed a jeho ziaci pamätali, iné zapísali. Okolo roku 650 po Kr. tieto správy zozbierali a zapísali. Tak vznikol Korán, posvätná kniha islamu. Mohamedovo ucenie sa tu kodifikovalo vo forme, ktorá prezila dodnes. Moslimovia veria, ze Korán je Bozím zjavením a ze sú v n’om zapísané slová samotného Alaha. Tri roky po prvom údajnom zjavení sa Mohamed rozhodol vystúpit’ na verejnost’. Jeho pôvodné ucenie bolo jednoduché. Zameriavalo sa na podriadenie jedinému transcendentnému Alahovi, na zmyslové pôzitky raja pre verných a na pekelné muky pre hriešnikov. Spociatku sa zjavenie nieslo skôr v duchu varovania a apelovania nez hrozieb. Jeho úlohou malo byt’ „napomenút’ nespravodlivého a priniest’ dobrú správu spravodlivému“.
Vodcovia v Mekke sa posmievali odvahe prostého muza s biednym spolocenským postavením a bez prirodzeného nároku na autoritu alebo prestíz. Okrem toho jeho útok na bozskost’ starých idolov by mohol pripravit’ kmen’ Kurajš o zisky vyplývajúce z toho, ze strázi chrám Kaaba. Povazovali to za d’alší dôkaz, ze nedbá o záujem spolocenstva a ze zanedbáva svoje povinnosti voci kmen’u. Mohamedovo tvrdenie, ze je prorokom, sa najprv stretalo s výsmechom, no postupne ho nahradilo pobúrenie. Dav sa obrátil proti „rozkolníkovi” a malej skupine jeho nasledovníkov. Toto odmietnutie sa Mohameda hlboko dotklo a jeho hnev vniesol do raného zjavenia vel’mi násilnícky tón. Jeho hnev bol namierený proti jeho strýkovi Abú Lahabovi a proti jeho zene Umm Dzamil: „Horiet’ bude v ohni plnom plamen’ov, on i zena jeho, ktorá nosí palivové drevo a ktorej okolo hrdla povraz z vlákien palmových visí!“ Takto Alah po prvýkrát odráza Mohamedove rodinné problémy – a urcite nie naposledy. Ked’ sa Mohamedovi nepodarilo presvedcit’ svojich spoluobyvatel’ov a príslušníkov svojho kmen’a, zacal sa postupne obracat’ na cudzincov. Ocakával, ze ho prijmú ako proroka zidia i krest’ania, a jeho zjavenia z Mekky sa vyjadrujú o cudzincoch kladne. Az neskôr, v Medine, ked’ Mohameda odmietli povazovat’ za proroka zidia i krest’ania, sa jeho stanovisko radikálne zmenilo na nekompromisné nepriatel’stvo a ospravedln’ovanie smrtel’ného násilia.
Na Mohameda sa usmialo št’astie v júni 622, ked’ skupina 75 l’udí z úrodnej osady Jatrib, 300 km severne od Mekky, prišla k Mohamedovi, vyznala islam, pozvala ho a sl’úbila, ze ho bude bránit’. Ked’ Mohamed utekal z Mekky, sprevádzala ho skupinka sedemdesiatich verných nasledovníkov. Toto bola hedzra a Mohamedov príchod do Jatribu dn’a 24. septembra 622 je zaciatkom histórie islamu. Od tej doby sa Jatrib stal mestom proroka, Medinnet el Nebi, co sa neskôr skrátilo na Medina. Dôlezité je, ze tesne pred útekom do Mediny Mohamed prijal prvé zjavenia, ktoré mu dovol’ovali bojovat’ proti obyvatel’om Mekky. Po roku a pol a po vít’aznom boji Mohamed v plnej miere zalozil svoju silovú základn’u. D’alšie tri roky mu trvalo, kým sa stal absolútnym vládcom Mediny. Povolil ozbrojené prepady (razzia – gazavat) karaván, ktoré na svojej ceste z Mekky do Sýrie prechádzali ned’aleko Mediny. Jedno z prvých prepadnutí, na mieste Nachla, sa uskutocnilo v posvätnom (pohanskom) mesiaci Radzab, ked’ ziaden Arab nesmel pozdvihnút’ svoje ruky v boji. Hrozbe, ze by toto porušenie zákona pohoršilo nielen nepriatel’ov, ale aj niektorých Mohamedových nasledovníkov, vcas zabránilo zjavenie od Alaha, ze tento útok si zaslúzi Bozie pozehnanie, lebo obyvatelia Mekky odmietli prijat’ Mohamedovo proroctvo, co je horším priestupkom nez nerešpektovanie posvätného mesiaca. Morálka, ktorá sa opierala o predislamské nábozenské koncepty a knihy a o prirodzenú l’udskú citlivost’, sa od tej chvíle zrušila, aby ustúpila tomu, co je výhodné pre Mohameda a jeho nasledovníkov. 
V roku 624 na mieste Badr zabili jeho l’udia pri jedinom útoku vyše štyridsat’ obyvatel’ov Mekky. Toto posilnilo jeho prestíz a moc v Medine. Bez ohl’adu na Mohamedov hnev voci obyvatel’om Mekky tu však bolo potrebné Bozie pozehnanie pri prepadnutí svojich vlastných príbuzných. Boh toto pozehnanie aj nálezite udelil. Alahovo posolstvo, ktoré prinášal Mohamed, bolo coraz agresívnejšie: „Vrhnem do sr'dc tých, ktorí neveria, hrôzu a vy ich bite po šijach a bite ich po všetkých prstoch.“ „Posol“ pocit’oval pri pohl’ade na svojich zabitých nepriatel’ov škodoradost’. Nariadil popravu viacerých väzn’ov, ktorí mu skrízili cestu pri návrate do Mekky. Od tej chvíle, aby sme citovali ajjatoláha Chomejního, „islam sa šíril krvou“. A zároven’ sa legalizovalo lúpenie a vyberanie výkupného, silná to motivácia endemických vojen medzi Arabmi po celé generácie pred Mohamedom. Táto vec bola taká dôlezitá, ze si zaslúzila v Koráne osobitnú súru (ôsmu). Pri delení koristi môze kazdý muz obrat’ tých, ktorých vlastnorucne zabil. Zvyšok bude spolocný. Pätina z lupu patrila z vôle Alaha Mohamedovi. Ked’ bol lup rozdelený, nastal cas oddychu: „Jedzte z toho, co ste ukoristili, len dovolené a výborné, a bojte sa Boha.“ Tento sl’ub sa opakuje aj v iných veršoch: „Boh vám prisl’úbil, ze sa zmocníte hojnej koristi.“) Zaslúzite si lákadlá tohto sveta, takze „jedzte z toho, co ste ukoristili, len dovolené a výborné“.) A na padlých okamzite caká zmyslový raj.)
Na mieste Badr sa jednoduchý kazatel’ z Mekky definitívne zmenil na pomstychtivého vojenského diktátora, ktorý jasavo vyhlasoval, ze pohl’ad na odseknuté hlavy nepriatel’ov ho teší väcšmi nez pohl’ad na tú najvyberanejšiu t’avu v Arábii. Boh pozehnal aj zabíjanie väzn’ov: „Ziaden prorok nemá mat’ zajatcov, kým nevyvrazdí všetkých v zemi.“ Nové zjavenia opisujú neveriacich ako „najhoršie zvery “ a „najodpornejšie kreatúry“, ktoré si nezaslúzia zl’utovania. Prorok bol „nepriatel’om neveriacich“ a „hlavy jeho nepriatel’ov treba odseknút’“. Zabíjanie, zotrocovanie a olupovanie nepriatel’ov Boh nielen povol’oval, ale dokonca prikazoval. Mohamedov návrat do Mediny bol triumfálny. Pokracoval vo svojom boji a porátal sa s tými, ktorí ho ohovárali. Na mesto zostúpila atmosféra strachu. V Mekke Mohamed dúfal, ze ho zidia prijmú ako bozieho posla, no podcenil ich vernost’ k ich Písmu. Jeho znalosti Biblie boli len plytké a sprostredkované. Preto nemohol byt’ v diskusii rovnocenným partnerom ucených obchodníkov z Mediny, ktorí pokracovali vo svojej tradícii.
Niet divu, ze odmietli vzdat’ sa svojho Písma v prospech nárokov nevzdelaného utecenca. Malo to však za následok, ze Mohamedove výroky o zidoch, ktoré boli pôvodne priaznivé, sa postupne zmenili na nezmieritel’ne nepriatel’ské. Zjavná miernost’, ktorá ho obvykle charakterizovala, sa zmenila na zúrivú nenávist’. Výsledok opísal súdobý moslimský ucenec týmto mrazivo eufemistickým opisom: „Tento boj viedol napokon k tomu, ze zidovské komunity z arabských krajín zmizli.“ Toto „zmiznutie“ nebolo spontánnym javom, ale výsledkom násilnej kampane, ktorá vyvrcholila útokom na posledný zidovský kmen’ v Medine, Banu Kurajza. Devät’sto muzov bolo obvinených zo zrady. Boli donútení vzdat’ sa a pred ocami ich zien a detí im st’ali hlavy. Korán chváli Mohameda za to, ako „zasial do ich sr'dc hrôzu“.
Zeny boli potom znásilnené. Mohamed si vybral za konkubínu istú zenu menom Rajhana Bint Amr, ktorej otec a manzel boli zmasakrovaní len pred niekol’kými hodinami. Aj toto správanie uz stihlo posvätit’ prorokovo zjavenie. Pri upevn’ovaní svojej moci sa Mohamed uchýlil aj k individuálnym vrazdám. V asi dvadsiatich prípadoch ich nielen schválil, ale priamo k nim navádzal. Jeho prvou obet’ou bola poetka Asma Bint Marvan, ktorá sa vo svojich veršoch Mohamedovi vysmievala. D’alším bol starý zid Abú Afak, ktorý sa opovázil spochybn’ovat’ Mohamedove metódy. Zavrazdit’ takého starého cloveka len kvôli slovnému nesúhlasu, to bolo pre Arabov pred islamom cosi nepredstavitel’né. Mohamed nasledujúce ráno po tom, ako jeho muzi na jeho výslovný príkaz zabili zidovského básnika menom Kab Ašraf, prikázal svojim nasledovníkom, aby „zabili kazdého zida, na ktorého môzu polozit’ ruky“. Alahove správy týkajúce sa „neveriacich“ boli postupne coraz tvrdšie: „Chyt’te ho, zakujte ho do ret’azí a potom ho pál’te v pekelnom ohni.“ Iní „budú zabití alebo ukrizovaní, alebo im budú useknuté pravé ruky a l’avé nohy“. Podl’a jeho slov „pre neveriacich sme pripravili ret’aze, okovy a šl’ahajúci plamen’“. D’alej sa veci ešte zhoršujú: „Bude im vystrihnutý šat z ohn’a a ich hlavy budú polievané vriacou vodou. Všetko, co majú v bruchu, bude rozleptané, aj ich koza bude rozleptaná... a sú pre nich pripravené zelezné bice.“ Obraz vít’azného vodcu, rázneho v boji, nemilosrdného k porazeným neveriacim, štedrého k svojim nasledovníkom, ktorého sa jeho nepriatelia boja, robil pre Mohameda zázraky.
Dn’a 12. januára 630 triumfálne vpochodoval do Mekky, porušiac tak desat’rocné prímerie, ktoré bol podpísal pred dvoma rokmi v meste Hudaibija. Toto porušenie Alah prezieravo odpustil. Od tej doby zastávali islamskí právnici stanovisko, ze prímerie s neveriacimi môze byt’ len docasné a ze jeho jediným prípustným ciel’om je umoznit’ moslimskej strane nazbierat’ sily na nový výpad. Svetskí arabskí vodcovia sa aj formálne dívajú na dohody s nemoslimami rovnako, ako sa Mohamed díval na dohodu z Hudaibija, totiz ako na docasný trik, ktorým moslimská strana oklame svojho nepriatel’a, kým nebude dost’ silná na to, aby ho znicila. Kým Mohamed zomrie, posilní sa v arabských srdciach triumf islamu.
Prerod z morálneho kazatel’a na proroka vojny a úspešného politika bol úplný. Mohamed zomrel na t’azkú horúcku v šest’desiatom tret’om roku svojho zivota, v jedenástom roku hedzry, v roku 633 po Kr. Zmena Mohamedovej pozície z odstrkovaného outsidera na vázeného a obávaného pána zivota a smrti poznamenala za posledných dvanást’ rokov jeho zivota aj jeho osobnost’. Odvolával sa na Alaha ako na autoritu, ktorá podporuje prorokove kazdodenné politické ciele a jeho osobné potreby.
Najzretel’nejšie sa to prejavilo v jeho prehnanej zmyselnosti. Napriek svojim predpisom mal najmenej pätnást’ zien. Najmladšia z nich bola Aiša. Ked’ sa s n’ou Mohamed ozenil, on mal 54 rokov a ona 7. Hrala sa ešte s bábikami. Sexuálne sa s n’ou zacal stýkat’ o dva roky neskôr. Objavil sa verš Koránu, ktorý schval’oval jeho nocné schôdzky s prít’azlivou egyptskou otrokyn’ou, na ktoré jeho zeny reagovali zúrivou ziarlivost’ou. Alahovo zjavenie umoznilo Mohamedovi vziat’ si za zenu aj Zajnab, zenu svojho adoptívneho syna Zajda, hned’ ako po nej zacal túzit’. Mnohé z Mohamedových skutkov a slov, ako sú na vecnost’ zapísané v Koráne a zaznamenané v tradíciách, sú podl’a súdobých noriem odporné.
Dokonca aj v kontexte Arábie 7. storocia sa povazovali za také pochybné, ze Mohamed musel pouzit’ na ich ospravedlnenie „zjavenia“, aby tak potlacil prevládajúci morálny kódex svojej vlastnej spolocnosti. Prepadávanie karaván v posvätnom mesiaci, napádanie vlastných príbuzných, zabíjanie väzn’ov, uzurpovanie vel’kého podielu na koristi, nevyprovokované vrazdenie l’udí, porušovanie zmlúv a zhýckaný zivot so znacným povol’ovaním zmyslovým vášn’am, to všetko boli podl’a morálnych noriem jeho vlastných arabských súcasníkov zlé veci. Mohla by ich povolit’ len najvyššia autorita – a tu Alah vyhovel. Mohamedova prax a podporovanie krviprelievania je v dejinách nábozenstiev címsi ojedinelým. Alahov príkaz „zabite neveriacich, kdekol’vek ich nájdete“ je jednoznacným váznym príkazom. Vskutku, „ak si prajeme zahubit’ nejaké mesto... zahubíme ho znicením dokonalým“. Neposlušných l’udí „sme vyvrátili, pretoze boli nespravodliví“. Zivoty porazených neobrátených by sa mohli ušetrit’, ak vzdajú hold moslimom. „Bojujte proti tým, ktorí neuctievajú nábozenstvo pravdy, kým nedajú dan’ z hlavy (dzizija) ponízene vlastnou rukou.“
Islam vidí svet ako otvorený konflikt medzi Krajom mieru (Dar al-Islam) a Krajom vojny (Dar al-Harb), ktorý musí byt’ porazený vo svätej vojne (dzihád) – toto je najdôlezitejší Mohamedov odkaz jeho dedicom. Svet islamu bol uz za Mohamedovho zivota neustálou hrozbou všetkým okolitým nemoslimským národom.
Obete, ktoré prezili, mali moznost’ obrátit’ sa na islam. Spociatku to nebola príliš nárocná poziadavka. Alah odmen’oval všetkých tých, ktorí vyjadrili svoju úctu modlitbou, almuznami a sebaocist’ovaním, a predovšetkým slepou poslušnost’ou jeho prorokovi Mohamedovi. Slová „Alah je vel’ký a niet nijakého boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“ dokázali nomádske kmene na púšti l’ahko pochopit’, najmä ked’ odmenu v nebi predchádzal hmatatel’ný lup, posvätený samotným Bohom. Islam sám priznáva, ze stojí a padá s osobou svojho proroka. Mozno povedat’, ze problém islamu ako aj problém ostatného sveta spolu s islamom nespocíva sám osebe vo významnom úspechu Mohameda, ktorý bol nepochybne „vel’kým clovekom“, pokial’ ide o jeho vplyv na dejiny. Tento problém spocíva skôr v tom, ze si nárokuje, ze jeho slová a jeho ciny sú univerzálne platnou normou morálnosti pre všetky casy a pre všetkých l’udí, predovšetkým pre tých, ktorí sa nazývajú „moslimovia“.
Ucenie – Ucenie islamu sa tradicne delí na dogmu, vieru (iman) a prax (din). Najdôlezitejší clánok viery je vyjadrený formulkou „Niet boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“. Okrem uznania jedinecnosti Alaha (tavhíd) a uznania Mohameda za proroka (risalah), ktoré je vyjadrené touto formulkou, patrí medzi povinné dogmy viera v autoritu a dostatocnost’ Koránu, viera v anjelov, duchov a diablov, v nesmrtel’nost’ duše, v zmÅ•tvychvstanie, v súdny den’ a v to, ze Boh absolútne a naveky rozhodne medzi dobrom a zlom. Mohamed zaviedol „pät’ pilierov“ islamu, ktoré sú základom praxe: recitovanie základnej formulky viery (šahada), modlitba s umývaním (salah), pôst (saum), dávanie almuzny (zakát) a pút’ do Mekky (hadz).
Úcast’ na svätej vojne dzihád bola pridaná neskôr v Medine. Nepovazuje sa síce za formálny „pilier“, no coskoro vo svojich praktických prejavoch nadobudla pre moslimov i pre ostatných väcší význam nez všetky ostatné piliere. Moslim bona fide bol povinný rešpektovat’ všetky tieto piliere. Tieto piliere pochádzajú do znacnej miery z myšlienok, viery a praxe predislamských cias, predovšetkým z cisto pohanských rituálov spojených s pút’ami, ktoré protirecia téze, ze islam je „racionálnym“ nábozenstvom. Existujú aj záväzné zákazy: zákaz úzerníctva, vína, falošného prisahania v mene Alaha, svätokrádezného nadávania atd’. Tieto zákazy sú zapracované do islamského zákonodarstva (šaría). Základom islamu je jeho doktrína, zákon a svetonázor, ako ich prezentuje Korán, „prednášaná tradícia“. Ako pomôcku pre lepšie porozumenie a výklad svojej svätej knihy pouzívajú moslimovia sunnu („dobre prešliapaná cesta“), ktorá sa predkladá ako normatívny spôsob konania, chovania, praxe, zvyklostí, smeru, inštitúcií a správania. „Tradícia“ Mohamedových slov a cinov je zaznamenaná v zbierke hadísov, kde sa hovorí o prorokových slovách, cinoch a tichých súhlasoch.
Sunna je pravidlo takto vyjadreného zákona. Jeden hadís môze obsahovat’ mnoho súnn. Šest’ kníh hadísov sa de facto popri Koráne povazuje za sväté knihy. Sú základom, o ktorý sa opiera islamský zákon a islamské zvyky. Výsledkom je idzma, co je konsenzus islamských ucencov, ktorých zastupujú prominentní imámovia, komentátori Koránu, a majstri moslimskej právnej vedy. Metódou je „analógia“, prísne odvodzovanie zo zásad vyjadrených v Koráne a v tradícii. Podl’a moslimov je Alah to isté ako Jahve Elohim, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba. Absolútna Alahova transcendentnost’ znamená, ze ho nemozno pochopit’, iba uctievat’. Dôkazom jeho milosti je, ze stvoril svet a cloveka. To, cím ho nemozno oddelit’ od stvorenia, je jeho „nekonecnost’“, nie jeho láska. Alah je „súcitný“, „milostivý“ a „odpúšt’ajúci“, no jeho láska je podmienecná: ak miluješ Alaha, nasleduj mn’a, vraví Mohamed, a on t’a za to bude milovat’ a odpustí ti tvoje hriechy, no „neveriacich nemiluje“. Jeho absolútna zvrchovanost’ znamená, ze jeho „blízkost’“ k cloveku nie je obojstranným vzt’ahom a ze clovek nemôze mat’ „zázitok Alaha“. Kazdý takýto pokus by bol bludárskym zásahom do jeho absolútnej transcendentnosti. Alah môze do cloveka „vdýchnut’ ducha“, no tým sa clovek nestane bozským ani podobným svojmu stvoritel’ovi.
Toto je fundamentálne iné ponímanie pôvodu cloveka nez u krest’anov. V islame neexistuje dedicný hriech. Stací, aby clovek sledoval rovnú a úzku cestu pochopenia Alahovej vôle a aby túto vôl’u poslúchal. Clovek ani „nepadol“, ani nie je „spasený“, a preto pre získanie vecného zivota, ak si to Alah bude zelat’, nemôze robit’ nic iné, len sa vyhýbat’ nevere. Toto vyústilo do výslovne nominalistického etického systému. Nic z našich myšlienok, slov a skutkov nie je v islame dobré ani zlé „samo osebe“, nic nie je „správne ani nesprávne“ bez špecifického odkazu na zjavenú vôl’u Alahovu alebo na tradície jeho proroka. Utrpenie tých, ktorým Alah nepodaroval raj, je zivo, ba priam škodoradostne zobrazené v mnohých úsekoch Koránu. Budú sa trápit’ uprostred jedovatých vetrov a vo vriacej vode, v tieni cierneho dymu. Budú nútení pit’ vriacu vodu. Budú t’ahaní za vlasy, hodení do ohn’a, odetí do plamen’ov a bití zeleznými palicami. Ked’ ich koza zhorí, narastie im nová, aby ich mohli opät’ mucit’. Zatratenie neveriacich bude beznádejné a vecné.
A radosti a sláva raja pre verných je hmotná a neobycajne zmyslová. Budú v pramen’och a fontánach, v ktorých budú namiesto kamienkov rubíny a smaragdy. Zem bude z gáfru, postele z pizma a okraje zo šafranu. Všetku túto slávu však zatemní nádhera úchvatných ziariacich dievcat, hurisiek. „Ale bohabojní budú medzi záhradami a pramen’mi... a ozením ich s dievcatami s vel’kými ciernymi ocami.“ Ich prsia budú naliate a pevné, no aby si ich moslimovia v plnej miere uzili, Alah dá kazdému z nich muznost’ stovky smrtel’níkov v tomto nebi vecnej mladosti a vecnej kopulácie a „budú tam mat’ všetko, co si len budú priat’“.
Na tú najdôlezitejšiu otázku, ktorá trápila cloveka od nepamäti, totiz aký je zmysel našej existencie, odpovedá islamské ucenie jednoducho. Alah poctil cloveka tým, ze ho stvoril. Jediným zmyslom našej existencie je, aby sme slúzili Alahovi a aby sme ho oslavovali – nie preto, ze by to Alaha nejako zmenilo, niecoho takého nie sme zd’aleka schopní, ale preto, lebo je to naše povolanie. Tí, ktorí vyznávajú islam, sú „najlepší l’udia, ktorí sa vyvinuli do takého clovecenstva, ktoré prikazuje, co je správne, zakazuje, co je nesprávne, a verí v Alaha“. Ostatné stvorenia sú na to, aby slúzili ich potrebám. Nakol’ko je príroda podriadená cloveku, po celý cas je Alah pánom a clovek jeho otrokom. Západné pojmy „demokracie“ a „slobody“ sú s týmto vzt’ahom nezlucitel’né. Akýkol’vek pojem slobody inej ako tá, ktorá vyplýva z úplného podriadenia sa vôli Alaha, nie je ideálom, ale nebezpecnou pascou. Aby sme parafrázovali Marxa, sloboda je „poznaná nevyhnutnost’“ takéhoto podriadenia. V západnom sekulárnom neislamskom zmysle je to celkom nemozné. Len Alah tvorí naše ciny a umozn’uje nám konat’, kým my nie sme nic iné ako prevodové remene s predurcenou rovnováhou „má dat’“ a „dal“, ktorá urcuje náš budúci osud. Jediným úcelom nášho bytia je sluzba Alahovi. Tento úcel nepotrebuje ani našu slobodu, ani naše poznanie Boha, ani našu snahu pripodobnit’ sa mu.
V nemoslimskom svete je rozšírená viera, ze islam rešpektuje Starý zákon a evanjeliá ako kroky vedúce k Mohamedovmu zjaveniu. Nie je to pravda, ortodoxný islam ich odmieta. Mohamed tvrdil, ze existujú bozské proto-knihy a ze predchádzajúce „knihy“ sú len skomolené a skazené kópie, ktoré boli poslané predchádzajúcim národom alebo spolocenstvám, totiz zidom a krest’anom. No toto jeho tvrdenie znamená, ze tieto knihy boli „barbarským Koránom“ – na rozdiel od pravého arabského Koránu. Staršie mekkské súry síce hl’adeli na zidov a krest’anov, cize „l’udí Knihy“ (ahl al-Kitab) s istou zhovievavost’ou (napríklad: „Vy máte svoje nábozenstvo a ja mám svoje nábozenstvo“, no je dôlezité pochopit’, ze platné sú len neskoršie, nekonecné kruté verše, pochádzajúce z Mediny, a to preto, lebo týmito neskoršími veršami sa „zrušili“ verše dávnejšie. Námietka, ze „nezmení sa slovo Alahovo“, sa vyrieši jednoducho: jediná výnimka sa vzt’ahuje na zmenu, ktorú urobí samotný Alah. Len moslimovia sú plne l’udskí, len oni sú v Alahovej priazni, len oni si zaslúzia rešpekt iných moslimov a len oni môzu dosiahnut’ spásu. Zidov a krest’anov mozno odlíšit’ od pohanov, no to, ze odmietajú uznat’ Mohameda za proroka, ich vrhá do menejcenného a nizšieho stavu v tomto zivote a do vecného utrpenia po smrti. Krest’ania sú smrtel’ní hriešnici „a ohen’ bude ich sídlom“. Moslimovia musia byt’ k neveriacim nemilosrdní. Milí môzu byt’ len k sebe navzájom. Sociálne vzt’ahy s neveriacimi sú zakázané, pretoze „ktokol’vek z vás si z nich spraví priatel’ov, je jedným z nich“.
Vojna je povinná, nie priatel’stvo, a to az dovtedy, kým islam nebude kral’ovat’ nad všetkými. Moslimovia majú prikázané bojovat’ s neveriacimi a „nech v nich nájdu tvrdost’“. V porovnaní s morálnym ucením, jazykom, štýlom a koherentnost’ou Starého a Nového zákona vyznieva Korán ako dielo naskrze l’udské pokial’ ide o pôvod i úmysel. Zrejmé sú jeho pozemské zdroje inšpirácie i jeho úmysel poskytnút’ naplnenie kazdodenných osobných a politických potrieb svojho autora. No podobnými myšlienkami sa nesmie zapodievat’ ziaden moslim: Korán sa má recitovat’, a nie podrobovat’ analytickej štúdii uvazujúcej mysle. „Ktokol’vek takto vykladá Korán podl’a svojho názoru, nech hl’adá svoj domov v ohni.“ Podl’a Mohamedových vlastných slov „diskusie o Koráne sú neverou“. Spomedzi všetkých vel’kých nábozenstiev, ktoré clovek pozná, je ucenie islamu najmenej ochotné viest’ s inými vierami dialóg. Jeho právny systém šaría nemozno preniknút’ rozumom (odhliadnuc od jeho zjavných nekonzistentností). Samotný pokus o cosi také je zakázaným bludárstvom. Tam, kde uz existuje výslovný Alahov príkaz alebo precedens jeho proroka, nijaký clovek ani nijaká l’udská inštitúcia, ako je zákonodarný zbor alebo neislamský súd, nemôze vyniest’ nezávislý rozsudok. Pojem l’udovej zvrchovanosti je bludársky, pretoze moc patrí výlucne Alahovi. Nijaký zákon pochádzajúci od cloveka nie je sám osebe legitímny. Jediný pravý zákon vyslovil na vecnost’ Alah a našou úlohou je jednoducho ho interpretovat’ a uplatn’ovat’. Okrem toho všetky l’udské diela sú vybudované na „rozume“, voci ktorému je islam hlboko podozrievavý. Šaría pod pojmom „odôvodnenie“ myslí hl’adanie analógií a dedukcií. Induktívne skoky a akékol’vek odkazy na prirodzenú morálku alebo zákonnost’ sú zakázané.
Štát musí byt’ teokraciou, ktorú spravuje kalif ako Alahov vyslanec na zemi. Akýkol’vek iný štát je nelegitímny. Šaría povazuje primárnu lojálnost’ k sekulárnemu neislamskému štátu a dobrovol’né rešpektovanie jeho príkazov aj vtedy, ked’ tieto protirecia slovu Alahovmu, ako ho zjavil prorok, za odpadlíctvo, ktoré sa trestá smrt’ou. Nakol’ko je Mohamed posledným prorokom, v tých právnych veciach, v ktorých Korán a sunna poskytuje návod, nie je mozný nijaký d’alší vývoj. Tento postoj likviduje moznost’ racionálnej obcianskej diskusie a obmedzuje schopnost’ moslimov v dobrej viere sa zúcastn’ovat’ na obcianskom zivote nemoslimskej spolocnosti. Politika nie je „cast’ou islamu“, pretoze to by znamenalo, ze v pociatku by politika bola osobitnou sférou existencie, ktorá sa neskôr prípadne spojila s islamom, ale je inherentným jadrom islamského imperatívu Alahovej zvrchovanosti.
Výsledkom je, ako to poznamenal Winston Churchill pred vyše sto rokmi, „ustrašená fatalistická apatia... nerozumné zvyky, lajdácke systémy pol’nohospodárstva, zdĺhavé metódy obchodovania a neistota vlastníctva“ všade tam, kde vládnu alebo zijú prorokovi nasledovníci. „Degradovaný senzualizmus oberá takýto zivot o všetku krásu a jemnost’, a to hned’ potom, ako ho obral o všetku dôstojnost’ a posvätnost’.“ Tento mýtus o „zlatom veku“ je pol’utovaniahodným produktom západnej elity. Po krátkej dobe rozkvetu, najprv v Bagdade, potom v Španielsku a napokon (vel’mi krátko) v Bospore za vlády Sulejmana, sa dejiny islamu premenili na dlhý úpadok bez pádu. Tomu, co zacalo ako násilnícke vyznanie útocníkov z púšte, coskoro došiel dych, no kolektívna pamät’ dávnych úspechov pretrvávala. Trvalo az do roku 1683, kým sa podarilo definitívne znicit’ pred bránami Viedne hrozbu pre Európu, no islamský svet uz dlho predtým nedokázal toho vel’a zaujímavého povedat’ alebo urobit’, prinajmenšom, ak zohl’adníme obrovské kultúrne prílezitosti medzi Východom a Západom. Pomalú paralýzu tmárstva nedokázalo vyliecit’ ani vynikajúce postavenie na krizovatkách sveta. Medzi pohl’adom na svetovú históriu ako na naplnenie islamu a jeho triumf na jednej strane a realitou zanedbanosti, úpadku a slabosti na strane druhej sa pomaly vyvinulo latentné napätie. Absencia ducha kritického skúmania, ktorý je podstatným predpokladom rastu poznania, bola vzdy kl’úcom k pochopeniu uzavretých sr'dc a uzavretých myslí.
Dzihád – Dzihád, Alahov vojnový chodník s ciel’om priviest’ „neveriacich“ k viere alebo ich zabit’, alebo si ich inak podrobit’ a zdanit’, to je podl’a Mohameda tá najdôlezitejšia vec, ktorú môze clovek robit’ (okrem toho, ze musí mat’ vieru a musí robit’ bezúhonné púte). Doktrína dzihádu je zároven’ najvýznamnejším celistvým príspevkom k svetovým dejinám. Táto doktrína definovala islam v jeho zaciatkoch, potom definovala vzt’ahy medzi islamom a ostatnými nábozenstvami a kultúrami a nad’alej definuje postoj dnešného islamu. Mohamedovi ziaci a nasledovníci boli náchylní bojovat’ zo zvyku a na základe svojej povahy. Boli zvyknutí zivit’ sa rabovaním a vykorist’ovaním usídlených populácií. Bol pre nich typický „expanzionizmus bez akéhokol’vek konkrétneho ciel’a, zrodený z nevyhnutnosti ich minulosti“, no islam poskytol týmto vojnám mocné ideologické ospravedlnenie – ospravedlnenie, ktoré bolo svojím rozsahom globálne a svojou povahou totalitné. Presunul centrum pozornosti príslušníkov kmen’a od ich bratovrazedných sporov do vonkajšieho sveta. Obrovská agresívna energia a hlad po rabovaní bolo preto potrebné obrátit’ navonok.
Názor moderných islamských aktivistov, ze „islam musí riadit’ svet, a kým islam svet neriadi, budeme pokracovat’ v obetovaní svojich zivotov“, má pevné korene v tradicnom islame, a to uz od toho dávneho okamihu, kedy Alah posvätil Mohamedovi v Medine násilie: „Ó, prorok! Ved’ veriacich do boja,“ nariad’uje Korán a sl’ubuje, ze dvadsat’ moslimov, „trpezlivých a vytrvalých“, premôze dvesto neveriacich a sto takýchto moslimov premôze tisíc neveriacich. Alah d’alej nariad’uje svojim verným, aby bojovali proti neveriacim a aby boli voci nim pevní „a aby ich zabíjali, kdekol’vek ich chytia“. Koniec tohto boja je mozný az potom, ked’ bude „vládnut’ spravodlivost’ a viera v Alaha“ – všade.
Tento základ v písme odlišuje islam od judaizmu a krest’anstva v tom, ze vytvára základy univerzálneho teokratického štátu s neobmedzenými ašpiráciami. Islam, pocnúc od druhého roku Mohamedovho pobytu v Medine, kombinuje dualizmus univerzálneho nábozenstva a univerzálneho štátu ako „nástroja islamu na dosiahnutie svojho konecného ciel’a obrátením všetkých l’udí na veriacich“. Dokonca aj tam, kde sa momentálne nevedie nijaká aktívna militaristická kampan’ proti svetu Dar al-Harb, aj tam islam postuluje zásadnú nelegitímnost’ jeho existencie a ukladá kazdému vernému moslimovi bozskú povinnost’ trvalého „odmietania poriadku“. Dzihád neznamenal nevyhnutne neustály boj, no znamenal neustály vojnový stav. Okrem veršov Koránu existuje mnozstvo hadísov, v ktorých Mohamed uist’uje, ze Alah zarucuje všetkým bojovníkom v dziháde v prípade muceníctva okamzitý raj alebo „odmenu alebo korist’, ktorú si zaslúzil“. Kto bol moslimom, ten musel vyhrat’ v kazdom prípade, uist’oval Mohamed svoje oddiely, pretoze ked’ padne, bude odmenený, a ked’ prezije boj ako vít’az, získa v tomto zivote. Dzihád je ten najlepší spôsob, ako získat’, ci uz duchovne, alebo docasne. V prípade vít’azstva je tu obrovská korist’ a porazenie krajiny, co nemozno porovnat’ so ziadnym iným spôsobom zárobku. V prípade porázky alebo smrti je tu vecný raj a vel’ký duchovný zisk. Tento druh dzihádu závisí od cistoty motívu, ktorým má byt’ zavedenie Alahovho král’ovstva na zemi.
Az po zavedení univerzálnej islamskej ríše môze získat’ význam pojem „vnútorného“ dzihádu, ktorým je osobný boj proti egu a hriešnym túzbam, no tento závisí na predpoklade, ze vonkajší „skutocný“ dzihád sa bude blízit’ ku koncu. Koncept duchovného boja nikdy nemal nahradit’ ci dokonca zrušit’ pôvodný vojnový zmysel. Okrem toho, všetok dzihád je „obranný“ dzihád od chvíle, odkedy sa prijme zásada, ze právna formuláciu vzt’ahov moslimov k ostatným sa zakladá na tom, ze islam je univerzálne posolstvo, ktoré musí celé l’udstvo prijat’ alebo sa mu musí inak podriadit’. Nakol’ko nijaký politický systém ani hmotná sila nesmie klást’ prekázky hlásaniu islamu, takáto „prekázka“ je cinom agresie a islam nemá inú moznost’, len odstránit’ túto prekázku silou. Mohamed nemusel pocas svojho zivota robit’ nijaké zázraky, no jeho nasledovníci vít’azne rozširovali islam inváziou arabských armád, pocnúc od miesta Badr, ako istý znak bozej priazne. Po prvých štyroch kalifoch sa porazené krajiny zmenili na arabskú ríšu, ktorej vládli moslimskí bojovníci, ktorí zili výlucne z vojnovej koristi, cize z vyberania daní, ktoré platili podmanené národy. „Moje zivobytie je v tieni môjho oštepu,“ cize z koristi a daní z hlavy, tvrdil Mohamed a jeho verní nasledovali jeho príklad.
Všetky podmanené krajiny boli nálezite transformované na dom islamu, v ktorom bola zavedená univerzálna komunita verných (umma), zatial’ co zvyšok sveta patril k svetu vojny, ktorý obývali habris. Dom islamu je v stave trvalej vojny s okolitými krajinami. Túto vojnu môze prerušit’ docasné prímerie, no „mier“ príde az po globálnom dobytí. Existuje medzifáza známa ako Dar al-Sulh – ked’ moslimovia tvoria menšinovú komunitu a potrebujú docasne prijat’ mierumilovný prístup, aby svojich susedov oklamali. Modelom je tu Mekka predtým, ako Mohamed odišiel do Mediny, a moslimské diaspory v západnom svete sú súcasným príkladom tohto modelu. Tento model poskytol Mohamed, ktorý prijal prímerie s Mekkou, ked’ bol v nevýhodnej pozícii, no porušil toto prímerie vo chvíli, ked’ nazbieral dost’ sily. Vtedy ponúkol svojim pohanským spoluobcanom vol’bu medzi obrátením a smrt’ou.
Konecným ciel’om je Dar al-Islam, kde moslimovia vládnu a neveriaci boli obrátení alebo vyvrazdení: „Bojujte proti pohanom a zabíjajte ich, kdekol’vek ich nájdete, chytajte ich a mucte, klamte ich a pouzite proti nim kazdú vojnovú lest’, no ak budú l’utovat’ a budú sa modlit’ riadne modlitby a budú sa pravidelne venovat’ dobrocinnosti, potom pre nich otvorte cestu: pretoze Alah je casto odpúšt’ajúci, najmilostivejší.“ Tento „verš meca“ dáva pohanom len jedinú cestu, ako sa vyhnút’ smrti: stat’ sa moslimom. Islamskí ucenci sa zhodujú v tom, ze tento jediný verš odvoláva 124 skorších veršov, práve tých, ktoré najcastejšie citujú obhajcovia islamu ako dôkaz tolerantnosti a benevolentnosti islamu. „L’udia knihy“ mali tretiu moznost’, totiz trasúcou sa rukou platit’ dan’ z hlavy, ktorá bola pre mnohých z nich likvidacná: „Vyhláste vojnu tým, ktorým boli odhalené Písma, no neveria ani v Alaha, ani v Posledný den’, a ktorí nezakázali to, co zakázal Alah a jeho apoštol, a ktorí odmietajú uznat’ pravé nábozenstvo, kým nebudú pokornou rukou platit’ dan’ z hlavy a kým nebudú celkom podmanení.“ Celá súra 9 sa podl’a toho aj volá „kapitola vyhlásení vojny“. Potom boli moslimovia „povinní“ vyhlásit’ vojnu proti „všetkým“ neveriacim. Mohli uvazovat’ o taktickom prímerí, no nikdy o úplnom ukoncení vojny, kým neboli neveriaci ponízení a potlacení.
Toto je pravý význam dzihádu. Jeho význam ako povinnej a trvalej vojny proti nemoslimom sa od Mohamedových cias nezmenil: „Tí, ktorí veria, bojujú v bozej veci.“ Pre padlých i pre vít’azov je pripravená okamzitá a hojná odmena: „Nech teda bojujú na ceste bozej tí, ktorí kupujú za zivot pozemský zivot budúci! A tých, ktorí bojujú na bozej ceste a budú zabití alebo zvít’azia, tým dáme odmenu nesmiernu.“ Pevný prísl’ub okamzitej blazenosti je dodnes silným motívom stat’ sa muceníkom. Porazení boli „chránení“, len ak sa podrobili islamskému panstvu „zmluvou“ (dhimma) a ak platili svojim pánom dan’ z hlavy a dan’ z pozemku (haradz). Ak to neurobili, znamenalo to porušenie zmluvy, co umozn’ovalo moslimom ich zabit’ alebo zotrocit’ a skonfiškovat’ ich majetok. Kríz sa nesmel vystavovat’ na verejnosti, „l’udia Knihy“ museli nosit’ osobitný odev a nesmeli nosit’ zbrane. Museli prijímat’ moslimských pocestných, predovšetkým vojakov vo vojnovom t’azení.
Výsledná nerovnost’ práv medzi moslimami a týmito dhimmis mala za následok neustále znizovanie ich poctu – ci uz postupným vyhladzovaním, alebo konverziou. Krest’ania sa stali menšinou vo svojich vlastných krajinách, ktoré predtým, ako ich dobyli moslimovia, nijaké iné nábozenstvo nepoznali. Stárocia zili zivotom tichého zúfalstva, s podrytou zivotaschopnost’ou a schopnost’ou obnovy. Je zaujímavé, ze v tomto case nespútanej viktimológie sa prenasledovanie krest’anov moslimami stalo na Západe tabuizovanou témou. Tomuto svetu vládne zlozitá pavucina mýtov, vyslovených lzí a násilne vynúteného ticha. Trinást’ storocí nábozenskej diskriminácie, ktorá spôsobila utrpenie a smrt’ nespocetných miliónov, bolo pokrytých mýtom islamskej „tolerancie“, ktorý je jednak škodlivý pre hr'stku potomkov obetí, jednak neuzitocný ako prostriedok zmierenia s neskoršími bojovníkmi dzihádu. Arthur Jeffery pred viac ako šest’desiatimi rokmi odmietal tendenciu snazit’ sa vysvetl’ovat’ Mohamedove vojnové výpady ako „obranné vojny“ ci vykladat’ dzihád ako výlucne nekrvavú snahu o rozširovanie islamu v misionárskom zápale. Táto tendencia bola zjavná uz vtedy a Arthur Jeffery ju povazoval za „najcistejšiu sofistiku“. „Rané arabské zdroje celkom zretel’ne a nezakryte opisujú expedície ako vojenské expedície a v tých casoch by nikomu nenapadlo interpretovat’ ich akokol’vek inak.“
Súcasní apologéti islamu sa rutinne odvolávajú na veci, ktoré by sa ešte v minulej generácii povazovali za výstrednost’, ak nie priam podvod. Ich mantra „islam je mier“ sa odvoláva na údajný citát z Koránu „ak zabijete jednu dušu, je to akoby ste zabili celé l’udstvo“, no nedodávajú Alahovu dôlezitú podmienku „ak to len neurobíte... za rozširovanie nenálezitého správania“, pricom nenálezité správanie znamená odporovanie islamskej vláde. Tvrdia, ze obvyklý spôsob konania raných moslimov je potrebné posudzovat’ „v kontexte“ a ze také správanie bolo vtedy normálne. Toto chápanie však neuplatn’ujú na tých Európanov (neraz hrubé a jednoznacne nepríjemné indivíduá, ktoré sa pripojili ku kriziakom), ktorí sa pokúsili situáciu otocit’ a vrátit’ boj spät’ do nepriatel’ského tábora – ich správanie títo západní priatelia islamu ostro odsudzujú. Ich uist’ovanie, ze väcšina moslimov chápe dzihád len duchovne, sa rovná prekrucovaniu dejín a ignorovaniu stárocí vel’mi fyzického „úsilia“ celých generácií moslimských bojovníkov. Realita militantného dzihádu ako zákonná inštitúcia islamu, trvajúca stárocia, má pevný základ v knihách, tradícii i v práve.
Jeden z najprominentnejších islamských právnikov a filozofov Ibn Chaldun spísal prehl’ad dodnes platného konsenzu, ked’ definoval svätú vojnu ako nábozenskú povinnost’ zakladajúcu sa na univerzálnosti moslimského poslania a na povinnosti priviest’ všetkých l’udí na svete k islamu ci uz presviedcaním, alebo silou. Pohotovo priznáva, ze vojna nie je nábozenskou povinnost’ou pre iné nábozenstvá, „iba ak na úcely obrany“, no vysvetl’uje, ze „islam je povinný získat’ moc nad inými národmi“. Apologéti tvrdia, ze Korán ziada od moslimov, aby sa snazili o mier, no „mier“ je nemozný, ak len nie je zavedený v rámci všeobecnej vlády islamu. Takýto „mier“ má nielen negatívny význam absencie vojny, no je zároven’ pozitívnym stavom bezpecnosti, ktorú bude mozno dosiahnut’, ked’ islam porazí všetkých neveriacich a zabije ich, obráti alebo si ich zotrocí a bude vládnut’ v ich zemi. Svet bude zit’ v skutocnom mieri az potom, ked’ bude celý Dar al-Islam. Je to presne to isté ponímanie „mieru“, aké pouzívala sovietska ríša v období svojej externej expanzie (1944 – 1979), totiz mier, ktorý mozno v plnej miere dosiahnut’ az po porázke „imperializmu ako konecného štádia kapitalizmu“ a po vít’azstve predvoja proletariátu na celom svete.
Ospravedlnenie terorizmu? – Rozdiel medzi islamským terorizmom pocas stárocí a jeho totalitnými protikladmi dvadsiateho storocia, ako bol praktikovaný na pracoviskách Definitívneho riešenia a Gulagu, nie je rozdielom v druhu, ale len v stupni. Islam sa síce líši od iných utopistických ideológií v detailoch, no silne ich pripomína v rozsahu a v ambíciách. Rovnako ako komunizmus a fašizmus aj islam ponúka avantgardnú ideológiu, úplný program zlepšenia cloveka a vytvorenia novej spolocnosti, úplné ovládnutie tejto spolocnosti, no ponúka i kádre, ochotné, ba priam nedockavé pustit’ sa do krviprelievania. A rovnako ako totalitné ideológie dvadsiateho storocia aj islam ospravedln’uje sklon k agresívnosti ideológiou, ktorá prevracia význam slov a tlmí význam morálnych odlišností. Pestuje gnostickú paradigmu, v rámci ktorej hlavnou reakciou na výzvu reprezentovanú západnou technológiou a ekonomikou môze byt’ volanie po „islamskejších riešeniach“.
Spociatku sa elita moslimského sveta, ktorá sa zacala objavovat’ v medzivojnovom období, snazila definovat’ volanie po národnej a kultúrnej identite a politickej moci v termínoch nacionalizmu s výslovne sekulárnym tónom, inšpirovaným Západom. Moslimské bratstvo (Al-Ikwan), ktoré zalozil Hasan Al-Bana v roku 1928, kázalo oslobodenie moslimov od akejkol’vek cudzej vlády a propagovalo výhody islamského štátu, no toto hnutie bolo dlho len okrajové. V Káhire, Damašku a Bagdade obsadzovali po dlhé desat’rocia tradicný slovník politických zoskupení a politických akcií Arabi, a nie islam. Sekulárni intelektuáli snaziaci sa modernizovat’ svoju spolocnost’ boli vedení k istej forme kolektívnej identity na základe nacionalizmu, a nie na základe nábozenstva.
Konzervatívne religiózne masy by sa však mohli identifikovat’ aj s panarabským nacionalizmom, pretoze tento si ponechal mnoho z islamského sémantického odkazu: slovo umma, univerzálna komunita verných, sa zmenilo tak, ze oznacuje arabský národ. Pred rokom 1967 mal nacionalizmus v najtradicnejších moslimských spolocnostiach, najmä v arabskom svete a v Indonézii, sklony k sekularizmu, socializmu a odmietaniu Západu. Následkom zdrvujúcej porázky v Šest’dn’ovej vojne však boli do arabského sveta zasiate semená pochybností. Ako dokázal trojmiliónový zidovský národ tak pokorujúco porazit’ dvesto miliónov Arabov? Azda preto, lebo dôverovali svojmu Bohu, kým Arabi pod vedením sekulárnych rezimov boli neverní Alahovi? Trvalo roky, kým vyklícilo toto ponímanie. Cerstvý stimul mu dali také udalosti, ako porázka vo vojne Jom Kippur v roku 1973 a iránska revolúcia v roku 1979. Línia, ktorá spája porázku Arabov v júni 1967 a obrodenie politického islamu o generáciu neskôr po páde komunizmu vo východnej Európe, nie je priamociara, no mozno ju jasne rozoznat’. Sústred’uje sa okolo pôvodnej myšlienky, ze predchádzajúce neúspechy moslimov boli spôsobené ich jediným váznym zlyhaním, totiz ze neboli skutocne islamskí. „Riešenie“ si vyziadalo vymazanie histórie a v podstate mýtický kognitívny systém. Obnovenie modelu raného islamu v modernej forme ospravedlnilo opakované upevn’ovanie nekompromisného nepriatel’stva voci neveriacim a návrat k násiliu ako prostriedku dosahovania politických ciel’ov.
Terorizmus ponúkol definitívnu úl’avu od napätia formou demokratizácie dzihádu tým, ze dzihád individualizoval a ospravedlnil charizmatickými nábozenskými postavami, operujúcimi nezávisle od tradicných islamských autorít. Jadro aktivistov odmietlo pohl’ad na dzihád ako na duchovný boj so zlými impulzmi duše, ktorý donekonecna presadzujú apologéti islamu v západnom svete, a to ako pohl’ad, ktorý je nielen teologicky nesprávnou (co je), ale aj škodlivou kvietistickou odchýlkou od úlohy dn’a. Kult muceníctva, ktorý vzdy prezentoval šiítsky islam, obnovili moslimské bratstvá a ich dedici po celom islamskom svete i v moslimskej diaspore na Západe. Teoretický základ mu pôvodne poskytol Sajíd Kutb (1906 – 1966), ideológ Egyptského moslimského bratstva, ktorého popravil Násirov rezim. Kutb prešiel v mladosti kariérou štátneho zamestnanca. Neskôr ho skúsenosti, ktoré získal pocas dvoch rokov v Spojených štátoch po Druhej svetovej vojne, motivovali odmietnut’ západné hodnoty. Vzdal sa svojho miesta a zacal tvrdit’, ze súdobé moslimské spolocnosti upadli do stavu nevedomosti (dzahilija), ktorý prevládal pred Mohamedovým zjavením. Nakol’ko sú všetky neislamské štáty nelegitímne, uzatvára Kutb, je potrebné, aby samodefinujúci islamský „predvoj“ (zjavne inšpirovaný raným bol’ševickým modelom) viedol proti nim vojnu. Vo svojom hlavnom diele V tieni Koránu ospravedln’uje násilie proti neveriacim, a to lokálne i globálne.
Pojem forma mentis, ktorý pouzíval Kutb, sa odráza vo vlastnom teologickom ospravedln’ovaní cinov Al-Káidy. Trestajú tých moslimov, ktorí odmietajú reagovat’ na americké akcie násilím, no ospravedln’ujú palestínske „mucenícke operácie“ proti Izraelu. Opisujú ich ako korupcné, ignorantské a pokrytecké. „Ako mozno dovolit’ zabitie vetvy, a nedovolit’ zabitie kmen’a, ktorý túto vetvu vyzivuje?“ V dokumente sa d’alej tvrdí, ze Spojené štáty vedú voci islamu útocnú vojnu, a operácie Al-Káidy sú preto obrannými opatreniami, ktoré predpisuje Korán, zameranými na ochranu moslimskej komunity pred vonkajšou agresiou. Pre nemoslimský svet je ovel’a významnejšie, ze dokument zdôrazn’uje, ze v islame neexistuje pevný zákaz zabíjania civilov, zien a detí. Dokument uvádza sedem podmienok, kedy moslimovia podl’a islamského práva môzu zabíjat’ tých, co nebojujú:

1. Nakol’ko Amerika zaútocila na moslimských civilov, bud’ sama, alebo cez svojho zástupcu (Izrael), je zákonné zareagovat’ rovnako: „Ktokol’vek proti vám vystúpi nepriatel’sky, i vy proti nemu tak vystúpte, podobne ako on vystupoval proti vám.“ Ak neveriaci útocili proti moslimským zenám, det’om a starcom, moslimovia smú reagovat’ podobne.

2. Mohamed dovolil zabíjat’ civilov, ak je t’azké rozlíšit’ bojujúcich od nebojujúcich. Ked’ sa ho pýtali na neveriace deti a zeny, ktoré zostali za nepriatel’skými bojovníkmi a boli zabité, odpovedal: „Aj ony k nim patria.“ Tým, ze zostali s bojovníkmi, stratili svoju nevinnost’.

3. Nebojujúcich mozno zabit’, ak pomáhali boju úmyslom, slovom, názorom alebo inak.“ Ospravedlnil to Mohamedov príkaz zabit’ starého vetchého básnika menom Duraid Ibn al-Simma, ktorý radil jeho nepriatel’om. Tento generalizujúci postoj voci tým, ktorí pomáhali v boji, zahÅ•n’a aj nepriame formy podpory, ktorou sa teoreticky previnil kazdý zamestnaný American.

4. Zeny a deti mozno zabit’ vtedy, ked’ je to potrebné na podkopanie sily nepriatel’a znicením jeho majetku („nepriatel’ove pevnosti alebo polia, aby sa oslabila jeho sila, zbúrali hradby alebo aby padla krajina“), ako to urobil prorok, ked’ napadol Banu Al-Nadir.

5. Mohamed toleroval pouzitie dobových zbraní hromadného nicenia (konkrétne katapultu) v boji proti mestu Taif. Bola to zbran’, ktorá hádzala do opevneného mesta t’azké skaly, cím mohla zabit’ alebo zmrzacit’ civilov.

6. „Nedotknutel’ných neveriacich“ bolo mozno zabit’, ak sa pouzili ako l’udské štíty.

Zaujímavé je, ze Al-Káida tvrdí, ze pomáhaním a podporou „kriziakov a sionistov” sa v skutocnosti previnili všetci Americania, a to tým, ze sa zúcastn’ujú na politickom procese, ktorý vedie k protimoslimskej politike. Preto si nezaslúzia nijakú „ochranu“. „Ak by tieto po sebe idúce kriziacko-sionistické vlády nemali podporu svojich obyvatel’ov, ich vojna proti islamu a moslimom by nemala takú zrejmú a nápadnú formu. Je to cosi, co by sa nestalo legitímnym, keby to svojimi hlasmi nepodporili l’udia.“

Prítomnost’ vel’kej moslimskej diaspory v západnom svete je nehmotná. Podl’a islamskej právnej vedy sa na všetky moslimské obete nevyberavých útokov na „neveriace“ ciele má hl’adiet’ výlucne ako na civilné škody: útok na neveriacich „lieci všeobecné zlo, ktoré spocíva v ich odpore voci celému moslimskému spolocenstvu, zatial’ co zabitie moslima... je len ciastocné zlo a na odrazenie všeobecného zla sa musí podstúpit’ ciastkové zlo“.

Pakistanského brigádneho generála S. K. Malika by sme nepovazovali za teroristu. Bol clenom vojenského establišmentu „strategického spojenca“ Spojených štátov. A predsa, vo svojej knihe Pojem sily v Koráne, ktorá sa široko pouzíva ako školiaca prírucka armád viacerých moslimských krajín, pouzíva to isté odôvodn’ovanie ako Al-Káida: „V islame sa vojna vedie preto, aby sa nastolilo panstvo Alahovo, ale to az potom, ako zlyhali všetky ostatné argumenty v snahe presvedcit’ tých, ktorí odmietajú jeho vôl’u.“ V tom prípade „je potrebné odstránit’ takýto rakovinový nádor, aj keby to malo byt’ chirurgickými prostriedkami, aby sa zachránil zvyšok clovecenstva. Ked’ však uz vojna prebieha, pripúšt’a autor s dokonalou úprimnost’ou: „... aby sme takýto útok zacali, musíme drzat’ strach d’aleko od svojich sÅ•dc“ a musíme ho zasiat’ do sÅ•dc neveriacich: „Zasiat’ strach do sÅ•dc nepriatel’ov je nielen prostriedok, je to sám ciel’. Ked’ sa do protivníkovho srdca zaseje strach, sotva tu zostáva ešte nieco, co by sa malo urobit’. V tomto bode sa stretajú a miešajú prostriedky s ciel’om.“ Ospravedlnenie terorizmu, ktoré uvádza Al-Káida i Malik, sa opierajú o nezvratne platné islamské zdroje, precedensy a metódy dedukcie. Islam síce nie je v niektorých detailoch monolitický a neexistuje jediný „správny islam“, no apologéti terorizmu sa odvolávajú na zdroje a zásady, ktoré nezávisia na nijakých svojvol’ných ani pochybných výkladoch Koránu ani hadísov. Oslavujúce davy, valiace sa po uliciach celého moslimského sveta – a na mnohých západných miestach, ako je napríklad Paterson, New Jersey –, aby oslavovali útoky z 11. septembra, mozno nevedia vel’a o teológii a právnej vede, no ich imámovia a ucitelia madrasy to vedia. Aj keby títo imámovia a ucitelia úprimne nesúhlasili s metódami Al-Káidy (a niektorí z nich pravdepodobne naozaj nesúhlasia), len t’azko by mohli odmietnut’ zásadný argument teoretikov a praktikov terorizmu: ich správanie ako aj ich metódy sú zakorenené v pravoverných islamských zdrojoch a praktikách. Teroristi sa môzu od ostatných moslimov líšit’ v tom, aký presný popud na konanie si vyvodili z Koránu a z hadísov, ale všetci hovoria tým istým jazykom, ci uz ide o literatúru, právo, alebo teológiu.

Dôsledky – Islam vytvoril dzihád a islam zostáva definovaný dzihádom. Je to jediná vel’ká nábozenská doktrína v histórii l’udstva s vyvinutou teo­lógiou a právnym systémom povinného násilia voci neveriacim. V dôsledku tejto skutocnosti je islam prvou politickou ideológiou, ktorá prijala terorizmus ako systematický politický nástroj, a nie ako nevítaný docasný prostriedok. Ako sa uvádza v Starom zákone, starí Zidia hubili Nezidov v mene svojho Boha, no robili to na základe konkrétneho príkazu a voci konkrétnemu nepriatel’ovi, zatial’ co príkaz islamu je otvorený a nepriatel’mi sú všetci ostatní. Na rozdiel od civilizácie postavenej na krest’anstve, pre ktorú vojnový stav znamená odchýlku od normálnosti, islam nemá nijakú odôvodnenú zásadu spravodlivosti alebo miernosti. Na rozdiel od teórie „spravodlivej vojny“, ktorá má korene v krest’anskom myslení, ktorá sa vyvinula do sekulárneho konceptu, spocívajúceho na medzinárodných zákonoch a domácich predpisoch, islamský dzihád je inštitúcia i nábozenský a politický postoj, ktorý zo svojej podstaty vedie k terorizmu. Islam vytvára medzi svojimi prívrzencami paradigmu permanentnej kozmickej vojny, z ktorej sa rodí teroristický Weltanschauung. Antagonizmus voci démonizovaným „neveriacim“ je zakorenený v presvedcení, ze islam je nielen pravou vierou, ale aj jedinou vierou, ktorá má vôbec nejakú pravdu. L’udstvo sa delí na moslimov a kafirov. Bez ohl’adu na to, nakol’ko bol veriaci vystavený západnému alebo sekulárnemu mysleniu, bez ohl’adu na to, aký má pas a ako sa oblieka, pri stretnutí s cudzincom sa bude inštinktívne snazit’ predovšetkým zistit’, na ktorú stranu tejto deliacej ciary tento cudzinec patrí. Dokonca aj základné vyznanie „niet boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“ presahuje deklaráciu monoteizmu a nesie so sebou radikálne rozdelenie sveta do týchto dvoch táborov. Antagonizmus voci nemoslimským nábozenstvám, spolocnostiam a kultúram isto nezdiel’ajú všetci moslimovia, no je to postoj, ktorý bol prikázaný všetkým pravým moslimom a ktorý prevláda u mnohých z nich.

Islam vytvoril morálnu filozofiu a právny poriadok, ktorý v zásade dovol’uje teroristické ciny, vrátane masového vrazdenia nevinných zien a detí. Likviduje individuálne posudzovanie na základe prirodzenej morálky a na základe vernosti k akémukol’vek inému zdroju autority okrem seba a prikazuje podriadenie písmu zjaveného zákona alebo Mohamedovmu precedensu. Takto odvodené analógie stoja nad rozumom, vedomím i prírodou. Mohamed potlácal u svojich nasledovníkov inštinktívnu tendenciu rešpektovat’ prirodzené právo, „túto vysokú a neraz nadl’udskú motiváciu“ pozdvihnutú vzdelaním a kultivovaním: „Neznalost’ pripravuje primitívne národy o takúto motiváciu. No v zázracnej ekonomike prírody je práve táto neznalost’ zdrojom väcšej sily. Dáva im mocné stimuly fanatizmu.“ Správny moslim má takýto mocný stimul, lebo vie, ze vec je správna jednoducho preto, lebo to tak povedal Alah, alebo preto, lebo to tak povedal alebo urobil prorok. Neexistencia akéhokol’vek odkazu na morálny základ je pre šaríu výslovná: v islame neexistuje „duch zákona“, neexistuje tu nijaká racionálnost’, ktorú by l’udská mysel’ mohla objavit’. Neuvazuje sa tu o následkoch myšlienok a zjavenie a tradícia sa nesmú spochybn’ovat’. Nemozno sa odvolávat’ na nijaký iný štandard dobra a uz vôbec nie na „prirodzenú“ spravodlivost’, aká sa predpokladá v prípade zakladajúcich dokumentov európskych štátov a Spojených štátov.

Islam neuznáva individuálne svedomie. V dôsledku toho padajú akékol’vek zábrany voci teroristickým skutkom, zábrany, ktoré iné nábozenstvá, iné právne poriadky a iné svetonázory posiln’ujú. Ucenie dzihádu je v súlade s poziadavkou na zdisciplinovanie poslušného sluzobníka pred vrtošivým pánom, ktorého príkazy nemajú racionálny základ. Pre tie spolocnosti, ktoré odvodzujú svoj pojem autority z tohto pohl’adu, to má významné politické dôsledky. Akýkol’vek pojem slobody, ktorý sa líši od úplného podriadenia, je zakázaný a hriešny. Niet tu nijakého zlepšovania l’udskej nedokonalosti pod Bozím vedením. Politický pokrok toho druhu, ktorý definoval Ameriku v roku 1776, je nielen nemozný, ale je priam irelevantný.

Islam poskytuje silný prostriedok sociálnej a politickej mobilizácie pri aktívnom presadzovaní a pri tichom podporovaní terorizmu. Toto svojrázne ucenie takto ovplyvn’uje l’udí, ktorých by inak cisto sekulárna ideológia (napríklad triedny boj, chudoba, odpor voci americkej zahranicnej politike, arabský nacionalizmus, nedostatok demokracie atd’.) nedonútila, aby si osvojili teroristický postoj. Dokonca aj tí moslimovia, ktorí sa nechcú viazat’ putami odkazu dzihádu, majú problém s tým, akú širokú podporu má pravoverná odroda dzihádu podporujúca terorizmus u ich spriatelených tradicných moslimov (najmä u mladej druhej generácie imigrantov na Západe). Nie je t’azké predpovedat’, aké smutné následky bude mat’ odmietanie prirodzenej morálky islamu pre moslimov a pre ich obete: aj jedni, aj druhí budú zotrocení, stýraní a dehumanizovaní.

Ako poznamenal Bernard Lewis, charakteristickým znakom moslimského sveta je všeobecná nesloboda. Chýba tu sloboda myslenia od obmedzení a indoktrinácie, sloboda klást’ otázky a skúmat’, sloboda od korupcie a všadeprítomného zlého hospodárenia, sloboda zien pred útlakom zo strany muzov, sloboda obcanov pred tyraniou. Aj v iných kultúrach a érach mozno nájst’, ci uz jednotlivo, alebo v rôznych kombináciách, diskrimináciu menšín a zien, rasizmus, otroctvo a antisemitizmus, no islam sám ich má všetky naraz a po celý cas a s bozím pozehnaním. Ovocím Mohamedovej poucky, ze „len moslimská krv je rovnocenná“, je prekliatím, ktoré sa nedá vykorenit’ inak nez smelou reformou, ktorá sa však dnes nezdá byt’ pravdepodobnejšia nez kedykol’vek za uplynulých štrnást’ storocí.

Náš prehl’ad islamského problému je nevyhnutne povrchný. Je však pravdivejší a cestnejší nez politicky korektná mantra, ktorou je denne kr'mený západný svet, podl’a ktorého „my“ sme hlavnými vinníkmi všetkého toho zlého, co nastalo medzi Západom a zvyškom sveta po celé stárocia. „Výsledkom bolo obmedzenie histórie na melodrámu, v ktorej noblesný, tolerantný a kultúrny islamský svet bol nespravodlivo napadnutý netolerantným nenásytným Západom, popleteným krest’anskou bigotnost’ou a rasistickými stereotypmi.“ Nie je zrejmé, ci vôbec niekedy vznikne odnoz islamu, ktorá by bola schopná reformy. Pokusy nanovo formulovat’ najmä doktrínu dzihádu nie sú nové, no neuspeli, pretoze proti nim stáli stárocia pravej viery. Ako poznamenal Clement Huart uz v roku 1907: „Kým sa nerozšíria nové koncepcie toho, co ucí Korán, a kým tieto koncepcie nepreniknú v širšej miere do moslimskej viery a moslimských názorov, musia nemoslimovia povazovat’ za vyjadrenie mohamedánskeho ucenia a za princíp, ktorým sa riadi cinnost’ mohamedánov, toto staršie a ortodoxné stanovisko k tejto otázke.“

Akýkol’vek pokus vyhnat’ z Koránu základy pre terorizmus, hadísy a šaríu znamená osobné riziko. Sudánsky ucenec Mahmúd Muhammad Tahá tvrdil, ze treba rozlišovat’ medzi súrami z Mekky a súrami z Mediny a nabádal k návratu k mierumilovnému islamu z Mekky. Bol odsúdený za hriech odpadlíctva a sudánska vláda ho v roku 1985 obesila. Egyptský ucenec Násir Hamid Abú-Zaid, ktorý nabádal, aby sa Korán a hadísy vykladali v kontexte, v ktorom vznikli, bol v roku 1995 odsúdený za odpadlíctvo a nariadili mu, aby sa odlúcil od svojej zeny. A toto sa stalo v štáte, ktorého vláda vraj patrí medzi tie vlády Stredného východu, ktoré sú islamom ovplyvnené najmenej. Takmer sto rokov po Huartovi je situácia taká, ze ochota niekol’kých jedincov odmietnut’ diskriminacné a ofenzívne zásady historického islamu môze byt’ z l’udského hl’adiska chvályhodná, no nijako nezmení samotné ucenie.

Ako poznamenal významný britský islamológ sir William Muir, ktorý bol takmer Huartovým vrstovníkom, reformovaná viera, ktorá by spochybnila bozskú autoritu, o ktorú sa opierajú islamské inštitúcie, ani pokus o racionálny výber ci obmedzenie, ktoré by viedlo k zmene, by uz neboli islamom. Pre väcšinu moslimov by akýkol’vek takýto pokus smrdel kacírstvom. Nie dzihádisti sú tí, ktorí rozvracajú islam, islam by rozvracali jeho prípadní reformátori. Islam, ako je vyjadrený v Mohamedovom zjavení, tradíciách a ich kodifikácii, ohrozuje zvyšok sveta. Rozsieva špecifický prístup, pred ktorým varoval Burke, ked’ napísal, ze „nedisciplinované mysle nikdy nemôzu byt’ slobodné, pretoze im prekázajú ich vášne“. Kým doláre za ropu nezacnú podporovat’ rozsiahlu a výslovnú revíziu Koránu, ktorá by bola schopná zakorenit’ sa v l’ude, Európa a zvyšok sveta by mali hl’adat’ spôsob, ako sa bránit’ tak, ze sa oddelia od sveta islamu, fyzicky i obrazne, ze sa naucia mat’ odstup od moslimského sveta a ze budú drzat’ moslimský svet d’aleko od krajín neveriacich, od „sveta vojny“, ktorý chcú porazit’ a znicit’.

* * * * * 

Na okraj
JAROSLAV DANIŠKA

Kniha Serge Trifkovica Prorokov mec (The Sword of the Prophet)

Väcšina politikov, od amerického prezidenta po bruselských byrokratov, tvrdí, ze islam je nábozenstvom mieru. Podobne i väcšina médií. Jeden z nedávnych návrhov opatrení EÚ proti terorizmu upozorn’uje na nebezpecenstvo „islamofóbie“. Medzi moslimami je viacero odporcov terorizmu. A napokon, vyše 20 miliónov moslimov zije aj v európskych mestách a je t’azké predstavit’ si, ze kazdý z nich je potenciálny terorista ci bin Ládinov sympatizant.

Na druhej strane, po 11. septembri a kazdom d’alšom teroristickom útoku sa objavuje veta, ze všetci moslimovia síce nie sú teroristami, ale všetci teroristi boli aktívnymi moslimami. Západ vzdy znovu šokujú obrázky z tzv. arabskej ulice, teda davov, ktoré sa po teroristických útokoch tešia zo smrti Americanov, Zidov a všetkých „západných kriziakov“ od Palestíny po Islamabad, od Teheránu po Káhiru. Je to náhoda, alebo zákonitost’; následok propagandy, alebo „pravej viery“?

Zaujímavý, a najmä historicky a teologicky vyargumentovaný pohl’ad na islam prináša kniha Serge Trifkovica, Americana srbského pôvodu, s názvom Prorokov mec (The Sword of the Prophet) a podtitulom Islam, história, teológia a dopad na svet (Islam, History, Theology, Impact on the World). Kniha je so 60 tisíc predanými kusmi v USA bestsellerom.

Kl’úcom k pochopeniu islamu je pre Trifkovica viera a jej dejiny. Vznik islamu sa datuje do roku 622 po Kr. a uz 110 rokov nato bol Karol Martel nútený bránit’ Európu a v bitke pri Poitiers zatlacil Arabov za Pyreneje. Islam teda preukázal výbojnost’ neporovnatel’nú s iným nábozenstvom. Islam sám delí svet na „dom islamu“ (Dar al-Islam) a „dom vojny“ (Dar al-Harb). Oddelenie cirkvi a štátu, vlastné krest’anstvu, islam nepozná, neznáma mu je rovnost’ muza a zeny. Autor sa v knihe venuje aj islamskému právu, forme vlády (kalifátu) i prorokovi Mohamedovi. Otázkou však zostáva: Je islam nábozenstvom mieru? Trifkovic presvedcivo argumentuje, ze nie. Ktovie, ci si tento názor nájde cestu aj do médií a politického salóna a co by to znamenalo pre medzinárodné vzt’ahy.